Každodenne takmer každý z nás vstupuje do právnych vzťahov. Uzatvárame zmluvy, z ktorých nám vznikajú záväzky a sme postavení do úlohy dlžníka. Rovnako nám vznikajú pohľadávky a sme tak postavení do úlohy veriteľa. Niekedy sa však môže stať, že sme i veriteľom i dlžníkom zároveň. Čo v tomto prípade? Aké práva nám v tomto prípade môžu náležať? Pohľadávky, ktoré sa navzájom kryjú, je možné navzájom započítať. Čo je započítanie pohľadávok, kedy je prípustné a aké sú jeho následky, rozoberieme v dnešnom príspevku.
Započítanie pohľadávok je jedným zo spôsobov zániku pohľadávky. Je upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka – Záväzkové právo, v 6. oddiele s názvom zánik záväzkov, konkrétne v § 580 až 581 Občianskeho zákonníka.
Započítanie pohľadávok ako jeden zo spôsobov zániku záväzku je tzv. podmieneným spôsobom zániku záväzku, kedy musí jednak existovať vzájomnosť pohľadávok, t.j. dlžník je zároveň veriteľom voči rovnakému subjektu, a zároveň je nevyhnutné, aby minimálne jeden subjekt právne jednal, tzn. aby učinil právny úkon s cieľom započítať svoju pohľadávku so svojim záväzkom.
Objektom započítanie môžu byť len pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu.
Spôsoby započítania (dvojstranné / jednostranné započítanie)
Autonómia vôle subjektov občianskeho práva sa prejavuje v takmer neobmedzenej možnosti zmluvných strán pristúpiť k započítaniu vzájomných pohľadávok dohodou, k tzv. dvojstrannému započítaniu. Obmedzenie pre započítanie vzájomných pohľadávok dohodou vyplýva napr. z ustanovenia § 76 Zákona o rodine, ktoré stanoví, že vzájomné započítanie pohľadávok dohodou nie je možné, ak jedna z pohľadávok je výživné pre maloleté deti. Dohoda o započítaní pohľadávok, z ktorých jedna by bola pohľadávka na výživné pre maloleté dieťa odporuje kogentným ustanoveniam zákona a toto právne jednanie by bolo postihnuté absolútnou neplatnosťou.
Väčšia miera kogentnosti zákonných ustanovení sa naopak viaže k jednostranným zápočtom, v zmysle ktorých zákonodarca pristupuje k širšiemu zákazu započítania vzájomných pohľadávok.
Jednostranné započítanie pohľadávok vyžaduje adresovaný prejav vôle konajúceho, ktorý je doručený adresátovi, neodporuje zákonným ustanoveniam a ktorým prichádza k započítaniu vzájomných pohľadávok vo výške, v ktorej sa vzájomne kryjú.
Na započítanie musia byť teda splnené nasledujúce predpoklady:
- ide o vzájomné pohľadávky medzi tými istými osobami,
- ide o vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,
- ide o vzájomné pohľadávky, ktoré sú splatné,
- jeden z účastníkov musí urobiť prejav, ktorý smeruje k započítaniu,
- nejde o pohľadávku, ktorej započítanie podľa zákona nie je prípustné.
Jednostranným právnym úkonom, ktorým by malo dôjsť k započítaniu vzájomných pohľadávok, nie je možné započítať:
- pohľadávku na náhradu škody spôsobenej na zdraví,
- pohľadávky, ktoré nepodliehajú exekúcii,
- premlčané pohľadávky a pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde,
- pohľadávky z vkladov,
- pohľadávku splatnú a nesplatnú ani pohľadávku premlčanú (pozn. je možné dohodou).
Vo všetkých uvedených prípadoch, okrem výživného maloletým deťom, je možné započítanie dohodou.
V dôsledku započítania pohľadávok nastane zánik záväzku okamihom, keď sa pohľadávky stretnú, t.j. keď boli na oboch stranách splnené všetky podmienky započítania. Účinky započítania teda nenastanú okamihom prejavu vôle, ale nastanú so spätnou pôsobnosťou, k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli.
Kompenzačný úkon nemusí mať písomnú formu, avšak musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti platnosti právneho úkonu. V tomto prípade pôjde predovšetkým o náležitosť prejavu vôle smerujúceho k započítaniu, ktorý musí byť dostatočne určitý predovšetkým vo vzťahu k tomu, ktorú pohľadávku, z ktorého právneho vzťahu a v akej výške započítava, ako aj vo vzťahu k tomu, proti ktorej pohľadávke dlžníka (zároveň veriteľa) sa jej dlh započíta.
Niektoré aspekty započítania pohľadávok z pohľadu pracovného práva
Zákonník práce je špeciálny právny predpis, ktorý upravuje pracovnoprávne vzťahy, práva a povinnosti z nich vyplývajúce ako i iné oblasti pracovného práva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že i v tomto právnom odvetví bude možné vzájomné pohľadávky započítavať. Napr. nárok zamestnanca na mzdu (pohľadávka zamestnanca) a povinnosť zamestnanca uhradiť schodok v zverenej pokladnici (záväzok zamestnanca). Z pohľadu zamestnávateľa je lákavé takéto pohľadávky vzájomne započítať jednostranne či aspoň dohodou so zamestnancom. Toto však nie je možné.
Zákonník práce neupravuje započítanie pohľadávok a tento inštitút nie je uvedený v taxatívnom výpočte zániku práv a povinností v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Zároveň v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce nie je možné použiť úpravu započítania pohľadávok obsiahnutú v Občianskom zákonníku, keďže tieto ustanovenia nie sú zaradené vo všeobecných ustanoveniach Občianskeho zákonníka a tým nie sú v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia aplikovateľné v pracovnoprávnych vzťahoch. Zamestnávateľ tak bude musieť svoj nárok riešiť samostatne a v prípade, že zamestnanec svoju povinnosť uhradiť schodok v pokladnici nesplní dobrovoľne, takúto škodu uplatniť samostatnou žalobou (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp zn. 2Cdo/103/2008 zo dňa 29.09.2009, uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 1CoPr/1/2021 zo dňa 08.07.2021).
